Deň sa začal, ako každý iný. Ráno som samozrejme zaspala, lebo som musela ísť na nultú hodinu, na telesnú. Nejako som to zvládla a už bola tretia hodina.
Sedela som v učebni a čakala s ostatnými spolužiakmi na sestru Louis, lebo sme mali konverzácie z angličtiny, keď sa ma spolužiačka opýtala, či viem, čo sa stalo. Nemala som ani tušenia.
Lukáš je v nemocnici. Leží v umelom spánku.
Neverila som vlastným ušiam. Hovorila som si: ,,To nie je možné. To nemôže byť pravda."
Keď mi to spolužiačka všetko vzsvetlila, ostala som v šoku. Dozvedela som sa to neskoro. Až tri dni po udalosti. Bolo to hrozné. Mala som zmiešané pocity. Pýtala som sa sama seba: ,,Čo teraz? Je to môj kamarát a ja mu nemôžem nijako pomôcť." Celú hodinu som bola myšlienkami inde. Celá situácia sa mi premietala pred očami. Lukáš, ten dobrý chlapec, ktorý nosil okolo seba len dobrú náladu, leží teraz v nemocnici a nič nemôžem preňho urobiť. Mala som chuť kričať, ale musela som mlčať. Neznesiteľný rev v mojom srdci bol čoraz silnejší. Prečo on?
Po hodine som zašla do kaplnky, ako každú veľkú prestávku. Pýtala som sa Boha, čo môžem preňho urobiť. V tej chvíli som na nič neprišla, preto som sa zaňho len pomodlila.
Po zvyšok dňa som to nejako vypustila z hlavy. Až po príchode domov som si spomenula, čo som sa dozvedela. Musela som to niekomu povedať, ale nikto "nebol na dráte", preto som si sadla na posteľ a prosila o pomoc Boha. Z celej tej bezmocnosti som nevedela, čo robiť. Nesnažila som sa to vyčítať Bohu. Vedela som, že On má s nami nejaké plány. Vedela som, že všetko je na niečo dobré. Vedela som, že On sa oňho postará.
Od toho dňa sa modlím každý večer za Lukáša jeden desiatok ruženca. Pretože verím na zázrak. JA VERÍM NA ZÁZRAK. Ja verím, že Boh dokáže aj nemožné. Ja verím, že Boh, jedine Boh dokáže Lukášovi pomôcť a nikto, hovorím NIKTO, mi toto presvedčenie nezoberie.
Ale stále nerozumiem jednému. Ako môžu ľudia, ktorý Lukáša ani nepoznajú, hovoriť o ňom, že je satanista alebo "feťák". Prečo ho posudzujú podľa toho, čo spravil? Prečo vôbec posudzujú človeka, ktorého ani nepoznajú? Prečo sa vyhovárajú na neschopnosť a nevedomosť?
Je jedno, či si doktor, riaditeľ alebo právnik. Trágedia ťa zasiahne v akejkoľvek chvíli. Boh sa ťa nebude pýtať, či si pripravený. Boh ti dá tieto skúšky kedykoľvek. Nebudeš vedieť ani dňa ani hodiny. Boh má pre každého pripravený úžasný plán, tak prečo sa mu brániť?
Len zo strachu? Pýtam sa, prečo? Predsa celý život je o skúškach, ktoré nám nepadajú len tak z neba, ale posiela nám ich Boh. Nemusíme byť vzdelaný na to, aby sme vedeli riešiť problémy. Nepotrebujeme vzdelanie z kníh. Potrebujeme životné múdrosti, ktoré nezískame inak, len pomocou Božích skúšok.
Na záver chcem poprosiť každého, kto chce "Lukášovi" pomôcť, o modlitbu. Verím, že čím viac nás bude, tým skôr mu Pán Boh pomôže.
Ďakujem